HARMÓNIA. ZDRAVIE. KRÁSA
Čítala som článok. O tom, ako celá naša generácia, aj tá predchádzajúca, husáková a aj tá budúca, čo už neťahá za sebou káčera, ale divo ťuká do tabletu degeneruje. O tom, ako to s nami celé ide .. no, z kopca. Nefunkčné rodiny. Ženy, ktoré nevedia prijať svoju pozíciu v rodine. Muži sú zasa zmäkčilí a precitlivelí. Dievčatá sú princezné na hrášku, ktoré nič nevydržia. Nie sú zvyknuté pracovať a ani vychovávať deti. Nevieme sa obetovať, sme egoistickí a pohodlní...
Áno, sme. Súhlasím. Ale je to s nami až také zlé? Je to o tom, že v živote by sme mali vedieť zaťať zuby a proste sa ním nejako prebrodiť? Ako jeden z najväčších problémov dnešnej doby vnímam až takmer panickú nechuť riešiť problémy. Ľudia sa stále viac a viac uzatvárajú do seba a boja sa akýchkoľvek problémov, komplikácii, neznámeho. Sme zvyknutí, že všetko vždy presne vieme a ak nevieme, rýchlo si to zistíme do úplných podrobností. Máme google, GPS, mapy v mobiloch. Ak sa máme stretnúť zavoláme si desať krát či to platí. Nemáme radi čakanie a bojíme sa neznámeho. A nevieme absolútne komunikovať. Utekáme pred problémami. Preto si ich priťahujeme do života. Aby sme zistili, že nie je čoho sa báť a každú, skutočne každú situáciu zvládneme.
Minulý piatok mi príde správa na facebook od kamošky: "cez vikend som v BA, dlhy príbeh, ak chces ozvi sa, dame kavu." Len som sa pousmiala, lebo ešte v to ráno o šiestej vybehla od mňa z bytu vo veľkých čierných okuliaroch, že ide k sebe dať sprchu, zbaliť si veci a o pol dvanástej robí seminár v Trnave.
„Neuveríš, čo sa mi stalo..“ Začala svoje rozprávanie ešte na chodbe, keď ku mne v sobotu prišla. Vošla do kuchyne a otvorila si konzervu s tuniakom.
„Vezmem si tanier.“ Oznámi mi a vyťahuje vidličku zo šuflíka. Medzi jednotlivými kúskami tuniaka a zeleniny mi rozpráva príbeh, ako išla robiť seminár do Trnavy a skončila v Žiline. Začala slovami:
„Ale aj tak je to tvoja vina!“ A mieri na mňa kúskom tuniaka napichnutého na vidličke. Neprotestujem, veď neviem, čo sa stalo.
„Chápeš, si mi povedala, že vlak ide o pol desiatej a o jedenástej som v Trnave a lístok stojí sedem ečiek. Pani pri okienku povedala, že som tam o desiatej a lístok stojí dve päťdesiat. Ja som jej povedala, že chcem za sedem.“ Aha, tak tam bola moja vina, už som začinala chápať.
„No a?“
„No, tak mi dala lístok za sedem na ícečko. Samozrejme, že som nevedela, že z ktorého nástupištia mi ide. Tak som si tipla. Sadla som do vlaku a pozerám, vedľa mňa IC do Trnavy. Ale, už som nestíhla vystúpiť. Takže som sedela vo vlaku za dve päťdesiat a lístok som mala za sedem. Ale veď nevadí. Ktosi mi povedal, že aj ten vlak ide do Trnavy. Tak si pokojne sedím. Stojíme na nejakej stanici, žiaden nápis, žiadna tabuľa, nikde nič.“
So smiechom ju preruším. „No to je Trnava.“
„Noo, to bola Trnava. Ale to som ja nevedela. Zistila som to, keď si prišiel sadnúť nejaký chalan na moje miesto. Lebo, a tu je tvoja vina, ja som si myslela, že mám ísť dlhšie, ako si mi povedala!“
„Čo?“ Teraz som sa začínala so smiechom brániť. „Veď som ti poslala link na cestovný poriadok, ja som nemala čas to pozerať, tak som len tak kukla a strelila čas. Si povedala, že tam potrebuješ byť o jedenástej tak som ti vravela, že o jedenástej budeš. Ale som nemyslela, že presne...“
„No, to je už teraz jedno.“ Pokračovala. „Som išla za sprievodcom a on mi vraví, že najbližšia stanica je Trenčín. Tak stojím v Trenčíne na stanici a pri sebe mám päťdesiat centov. Pani pri okienku presviedčam, že spraví obchod života, ak mi dá lístok, lebo ja mám akurát pri sebe luxusné sérum proti vráskam, úplne nové, ktoré stojí štyridsať eur a vymením ho. Tak mi dala lístok a vraví mi, že sa mám ponáhľať, že vlak do Bratislavy práve odchádza. Bežím, z tašky mi vypadne niečo, ale kašlem na to, bežím ďalej a nasadnem do vlaku. Vo vlaku mi sprievodca oznámi, že tento vlak ide do Košíc. Najbližšia zastávka Žilina.“ Vybuchla som smiechom. To hádam ani nie je pravda. Ako je niečo také vôbec možné? To ako v sne, keď sa ponáhľate a nemôžete chodiť, nájsť topánky a podobne. Tu sa musel celý vesmír spojiť, aby sa ona do tej Trnavy nedostala.
„Vystúpim teda v Žiline, totálne zúfala. Cítim sa ako úplný idiot. Navyše nemôžem volať.“ Skončil jej práve paušál, tak si kúpila len kartu na kredit a kredit, samozrejme, došiel.
„Pýtam si telefón od pani, čo sedí pri mne. Dá mi ho, volám Ivke, aby pre mňa prišla autom. To mi ona oznámi, že je to 25Okm a ona teraz nemá čas. Nemám telefón, neviem, čo robiť a nemám peniaze na lístok domov. Tak úplne drzo, veď čo sa môže stať, nastúpim do vlaku. Prvé čo nájdem sprievodkyňu a vyrozprávam jej celý príbeh, a že nemám lístok, tak nech mi kľudne dá pokutu, ale ja sa musím dostať do Bratislavy. A ona, že si mám niekam sadnúť. Tak som nakoniec v Blave. Taká celá vyklepaná si sadnem do kavierne pod barákom a rozprávamčašníkovi, čo sa mi stalo. Vedľa mňa sedí pán a začne so mnou rozprávať. Že čo robím, aké semináre a tak.“
No a takto ešte chvíľu rozprávala a záver bol ten, že sa k nej objednal na terapiu a ona má teraz čerstvú stovku vo vrecku. Takže aj keď tie peniaze neprišli z Trnavy, aj tak prišli v Blave. A možno sa to celé udialo len preto, že mala pomôcť jemu a nie byť v Trnave.
„No a akože prečo nemám ešte v pohári naliate víno?“ Bol záver jej rozprávania. Prebrala som sa z nemého úžasu, vstala a vybrala dve skleničky na víno.
Myslím, že k tomu ani netreba písať záver. Ponaučení hneď niekoľko, ale nech si každý vytiahne to svoje. Ja chcem len poukázať na to, že aj keď je táto generácia zastúpená "princeznami na hrášku", tieto princezné majú v sebe častokrát obrovskú silu a vedia sa okamžite zmobilizovať v stave núdze a poradiť si. Veľakrát len nemajú možnosť ukázať a ani rozvinúť svoj potenciál. Ja by som preto nelámala palicu nad nami, stratenými, ale rozmýšľala, ako podchytiť potenciál, ktorý má každá generácia v sebe a vyťažiť z neho niečo prospešné pre spoločnosť.