Sedím na veľkej posteli a píšem článok za článkom, text za textom. Ešte mi síce nehorí termín, na doručenie objednávky mi ostáva ešte nejakých päť dní, ale chce sa mi. Pauzu medzi písaním využijem na to, aby som hodila do vody v hrnci hrsť cestovín, kukuricu, povarila, zasypala syrom a medzi jednotlivými sústami znova a znova čítam a prepisujem riadky, ktoré som napísala. Pokračujem ďalej v písaní. Skypujem. Volá moja mama a vyrozpráva mi aktuality z domova. Mačiatko znova napadol ten veľký susedov kocúr. Na záhrade sa nám vysadila ringlota, orech aj slivka a, čuduj sa svete, nie je divá. Majú teplo, tak sa priebežne ochladzujú v bazéne. Na takéto info sa dá len tak priebežne, zúčasnene povedať iba: „hmm..“ Sem-tam sa ma opýta, či som tam. „Hej, hej, som.“ Pýta sa ma ako sa mám a čo robím. Nebudem klamať. Mame sa predsa neklame, aj keď asi by bolo teraz lepšie povedať len mam sa fajn. No nemam. Skĺzla som do niekoľkých minút sebaľútosti a vymenuvávania všetkých globálnych problémov, ktoré bytostne trápia moje vnútro. Radšej som zložila. Na stolíku vedľa mňa položená šálka kávy. Byt čerstvo uprataný, umyté aj zákutia, ktoré doteraz nikto neumýval. Ešte hodiť na seba župan a začnem sa cítiť ako mladšia varianta Matkina. Píšem ďalej. Potom ešte jedná pauza na večeru. Vytiahnem z mrazáku fazuľové struky. Uvarím ich a hodím na panvicu. Nemám akurát cesnak tak ich len tak zasypem syrom. Umyjem riad, aj ten od obeda a píšem ďalej. Zvoní mi telefón.

„Čau veverica, čo robíííš?“ Ozve sa mäkký, infantilne šušľavý hlas mojej kamošky.
„Pracujem!“ Stroho ju uvediem do obrazu.
„Poď voooon..“ Do jej hlasu sa pridá akási naliehavosť. Asi sekundu mi trvá, kým si v hlave zrovnám situáciu. Mám čerstvo umyté vlasy, ale neučesané. Nemam žiaden make-up a oči mierne opuchnuté od dlhého pozerania do monitora. Na sebe mám červené šortky a biele tričko na ramienka. Trochu ma bolí hlava.
„Nejdem!“ Rozhodnutie padlo rýchlo a jasne.
„Ak chceš, dojdi ku mne.“ Zmierňujem trochu ortieľ.
„Heej, cééém, príídem.“ Hlas jej lieta hore dole, všetkými smermi. Skladám telefón.

Asi o hodinu a pol zvoní telefón opäť.
„Už som tuuu, príď pre mňa..“ Nemáme zvonček. Akosi ešte doteraz nebola taká potreba. Výdem z bytu a niekoľkokrát stlačím tlačítko na výťahu. Nič. Super! Tak si zbehnem šesť poschodí, veď v pohode. Otvorím dvere, Veverice nikde. Stojím, čakám, prechádzam sa. Nič. A telefón ostal na posteli... Vybehnem teda šesť poschodí opäť hore. Volám, ale hlas v telefóne mi oznámi len, že na linke prebieha iný hovor a mám čakať. Tak čakám. O chvíľu zvoní telefón znova.
„Vieš čo? Ja som si pomýlila bytovku a stála som pred vedľajšou, ale už som tu.“
„Jasné. Takže si zbehnem tých šesť poschodí znova.“
„No, nemusíš, ja už som dnu. Niekto mi otovril dvere. Vám nefunguje výťah?“
Položila telefón a ozvalo sa tiché zaklopanie na dvere. Otvorím. Vojde dnu, zamieri do kuchyne. Na stôl položí fľašu vína. Rozpráva a rozpráva, ja zatiaľ otváram fľašu bieleho, k čomu sa pridal aj môj splubývajúci, ktorý práve vyšiel z izby. Vytiahol ďalšiu fľašu a už sa len pripíjalo. Na to a ono, na nás a na naše plány. Na krajšiu budúcnosť, na úspech. My, Slováci si špeciálne na prípitky a ich originalitu nepotrpíme. Hlavne, že ich nasleduje ďalší hlt, ktorý nás pomôže pozrieť sa na seba akí sme skvelí, akí skvelí sú naši kamaráti, s ktorými kaurát pijeme a vlastne aký skvelý život žijeme. Zrazu má spolubývajúci v ruke mobil a volá taxík.
„Ideme žiť!“ Zahlási.
Vyťahujem veci z kufra. Dlhý príbeh, veľa sťahovania z miesta na miesto a opäť naspäť, čo malo za následok to, že som momentálne mala len jeden kufor s vecami. Oblečiem si čierne nohavice a tmavomodré Zara tričko, na čo oni dvaja zahlásia, že ani náhodou a že mám na seba hodiť nejaké šatičky, že ako chcem zbaliť nejakého chlapa. Ja! Čerstvo po veľmi bolestnom rozchode, ktorý mal za následok veci v kufri a bordel v živote. Chmúrne myšlienky v hlave, bolesť v srdci a sklamanie na duši..
„Si myslíte, že mám záujem zbaliť zase dajakého debila? Ani náhodou. Kašlem na všetkých. Nemám v pláne nikoho baliť a žiadne šaty na seba dávať nebudem!“
„OK! Obleč sa ako chceš. Tak, aby si sa cítila dobre.“ Asi som bola dosť razantná, lebo rýchlo ustúpili. Možno som trochu aj zvýšila hlas.
Mali pravdu. Cítila som sa ako najväčší lúzer na svete. Emócie umocnené vínom. Sadla som si na posteľ a zahlásila, že nikam nejdem. Nasledovalo asi desať minút presviedčania o tom, že to so mnou nie je vôbec zlé, a že všetko bude lepšie a podobne. Oči sa mi trochu zaleskli. Nemohla som tu ale takto zostať. Vstala som, nahodila na seba tenučké šatočky s hlbokým výstrihom, spravila som si vlasy a rýchly make up. Čierne linky a červené ústa. Taxík stál pred blokom a my trojka, ja s práve nahodeným úsmevom číslo tri ,sme mohli vyraziť za zábavou, ktorú ponúka nočná Bratislava.

Prešli sme pár podnikov a nakoniec zasadli v jednom, kde to žilo tak akurát. Bolo tam dosť ľudí, ale nie príliš, hudba bola dobrá, atmosféra vcelku príjemná. Objednali sme si vodku za tri päťdesiat. Pridala som sa ku kamoške, ktorá si to už plne vychutnávala na parkete. Snažila som sa vytancovať tú bolesť, ale nešlo to. Cítila som sa ako ešte väčšia chudera. Medzi všetkými tými dievčatkami v krátkych šatičkách a vysokých topánkach a pánmi, ktorí posedávali naokolo a pozerali, čo sa im na parkete doslova ponúkalo. Celé mi to prišlo odporné. Dráždil ma cigaretový dym, narážali do mňa ľudia motajúci sa v alkoholovom opojení. Jedným okom som sledovala svoju kabelku. Uvedomovala som si, že ak by mi ju aj niekto zobral, takmer o nič by som neprišla. Hotovosť som mala minimálnu. Kartu z jednej banky som nechala zablokovať. Z druhej banky som si zabudla v mojom starom domove a na tej tretej nebolo takmer nič. Nemám kľúče od bytu a aj kľúč od auta ostal doma. A telefón, no až taká škoda by ho zasa nebola. Uvedomovala som si, že som prišla o všetko. Myslela som na to, ako si teraz môj ex vychutnáva večer pri pohári vína s niektorou zo svojich žien vo svojom super dome. A bolo mi zle ešte viac. Na tvári však úsmev, aspoň teda som sa o to snažila. Odniekiaľ sa objavil kamoškin bývalý a tak nám len oznámila, že ona odchádza a aby sme sa bavili. Ostala som ja a môj spolubývajúci. Dali sme ešte zopár vodiek a zmenili lokál.

Mala som dosť vypité na to, aby som všetko vnímala intenzívnejšie, ale málo na to, aby som sa ocitla v akomsi euforickom opojení, kde realita plynie po svojej vlastnej rovnobežke nejak pomimo. Plne som zapadla do morálneho bahna spoločnosti, ktoré bolo vystupňované faktom, že bola sobotňajšia noc a vonku horúco. Ľudia sa v húfoch predierali ulicami. Málo kto dokázal ísť rovno. Všetci nastylovaní a nachystaní baviť sa. Všetci mali dôkladne masky na tvárach. Nikto by neuhádol, kým skutočne sú v reálnom živote. Mohli byť pokojne modelkami aj predavačkami, podnikateľmi, študentmi aj dokladačmi tovaru. Mohli bývať v podnájme aj vo vile. Všetko dôkladne zamaskované. Aj keď svietili svetlá, nebolo nič vidieť. Bol len dav, kde sa strácala originalita každého jedinca a vznikala kolektívna identita. Identita hrdinov, princov a princezien, kráľov a kráľovien. Každý sa chcel baviť, zabudnúť na problémy reálneho života a tak sa každým týždňom prepadal nižšie a nižšie a strácal vo svojej vlastnej maske.

Bratislava. Láka človeka možnosťami, ktoré ponúka. Je sladká a opojná. Zradná. Rýchlo človeka zovrie do svojich pazúrov a nepustí. Omámi ho. Nasľubuje. Dá každému všetko, po čom túži. Poskytne únik, úkryt, zábavu. Je zmyselná a vzrušujúca. Dynamická a pulzujúca. Má krásnu tvár. Tancuje, spieva, je zvodná. Keď jej však podľahnete, niet úniku. Zomelie vás a pohltí do seba. Strhne vám vašu tvár a nasadí inú. Takú, ako jej vyhovuje. Vymodeluje vás podľa vlastných predstváv. Najprv vám ukáže slobodu. Zbaví vás pút, akýchkoľvek, aby vám mohla nasadiť vlastné okovy. Spraví z vás otroka v službách Jej Veličenstva. Bratislava. Oberie vás o všetko, ukradne vám dušu a na výmenu vás zahrnie bozkami. Bude vás hladiť, zasype vás šperkami a krásnymi šatami. Nastaví vám vlastné zrkadlo, v ktorom budete vyzerať krajší, vyšší, sebavedomejší, šikovnejší, mocnejší, múdrejší. Ale je to len jej zrkadlo. Zrkadlo, ktoré odhalí iba masku, ktorú vám nasadila. Plný pohár nenaplníte. Ona vyleje vašu vodu a naplní vás vlastným vínom. Bratislava.  Už ste ale IN a úniku niet.